Jedno obdobie som dokonca chcela študovať matematiku ako môj otec, pretože ma ako jednu z mála v škole aj úprimne bavila. Obdivovala som učiteľov, ktorí dokázali žiakom vysvetliť tak nezaujímavý predmet, akým matematika pre mnohých navždy zostane. Podať ho originálnym spôsobom, aj s humorom, vyvolať záujem o štúdium matematiky aj na úkor svojho voľného času.
Keď som mala asi 4 roky, išiel so mnou na návštevu k babke do neďalekej dedinky Kochanovce. Cestou si kúpil noviny. No a keďže som musela všetkoprezrieť, dal mi ich do ruky. Ja som si v nich začala listovať. Nedalo sa prejsť pri nikom, aby sa nepozdravil, nezastavil na kus reči. ,, Dobry dzeň pan učiteľ. Jak še mace? A ten muj zbojnik Vas slucha? Jak ne, takoj mi povidzce! Ocec mu da Vas nesluchac! ” Babky, sediace na priedomí domov si šuškali medzi sebou: „Pajce-le, pajce-le, pana učiteľa dzivčatko, jake male a už zna čitac!“ Nevideli však, že mám noviny hore nohami.
Otec si vždy vedel získať srdcia a úctu študentov. Za svojich 50 rokov pôsobenia v školstve som nestretla človeka, ktorý by mohol naňho povedať zlé slovo. Doteraz, keď ideme spolu po meste, na každom kroku stretáva ľudí, ktorí sa mu zdravia a ktorých učil. ,,Pamätáte sa na mňa pán učiteľ? “, často znejú otázky. Samozrejme, že za tie roky si nepamätáte všetkých. Otec vraví, že si najviac pamätá zbojníkov alebo výnimočných žiakov. Čo to má spoločné s dnešnou dobou?
To, že učitelia sú prví ľudia, do rúk ktorých odovzdávate svoje deti. Že to, čo oni zasejú, potom budeme žať! Sú to ľudia, ktorí svoje vedomosti odovzdávajú mladým, aby ich mohli vo svojom živote ďalej zužitkovať. Aby sa z týchto mladých ľudí raz stali tí, na ktorých budeme všetci hrdí. Ján Amos Komenský povedal: „Jediným učiteľom hodným toho mena je ten, kto prebúdza ducha slobodného myslenia a rozvíja pocit osobnej zodpovednosti.“
Ale tento duch slobodného myslenia a osobnej zodpovednosti sme zmietli v prach. Na piedestál hodnôt sme vyniesli egoizmus, závisť, zlobu a klam. K bežným praktikám patria vyhrážky, zastrašovanie. Chceme, aby to fungovalo takto ďalej? Lebo ako povedal Konstantin Stanislavski, ak vyučuje učiteľ iba z nevyhnutnosti, jeho žiaci sa nudia, sú otrávení a živoria spolu s ním.
A to platí aj o zdravotných sestrách. Veď jedno aj druhé povolanie je maximálne úzko späté s ľuďmi. Jedni ľudí učia, druhí sa o nich starajú v ťažkých chvíľach choroby.
Nezaslúžili by si viac našej úcty, rešpektu a pochopenia? Čo by sa stalo, keby nebolo dosť kvalifikovaných učiteľov a sestričiek? Zamysleli ste sa nad tým? Chceme pre svoje deti to najlepšie? Chceme pre našu budúcnosť to najlepšie? Je to na nás, ako sa k tomu postavíme. Buď nás ďalšie generácie budú preklínať alebo nám poďakujú, že sme nemysleli len na seba a len na dnešný deň.
Ing.Miroslava Zajcevová